Homo homini lupus

Zomierať v myslení, že človek umiera a rozkladá sa po celý svoj krátky život ... zomierať sám, bez davu, ktorý zanevrel na človeka len pre jeho neochvejnú túžbu ísť ďalej, pre jeho túžbu rýchlo kráčať, bežať k cieľu. ...zomierať vediac, že vrch vrchov vôbec nebol pokorený človekom...geniálnym. Vrch vrchov nechová v lone zástavy bláznivého...človeka. Vrch vrchov nebol Vrch vrchov; ale duša človeka na konci tunela uprostred štítu. Mount Everest nebol NIKDY zdolaný!!! Celý život hľadať bytosť uprostred Nevského prospektu, Chanselise, Park Avenue vystavaných na skalách toho, ktorí prežil. Vydal som celosvetové pátranie! WaNtEd! Jediná krásna tvár medzi tisíckami iných zvráskavených, jediné modré oči svietiace počas bielych nocí i za mrazivej tmy. Jediné pohladenie rúk, jediné objatie mi daruj; tu pred všetkými. Zavri dvere odsúdenia a skalnatého osudu. Vzdaj sa svojho bytia, nasaď si ružové okuliare a kráčaj so mnou až na koniec ulíc nekonečných. Láska, tá bude nám ukazovať cestu a zavedie nás do brán poznania kde zistíme, že naozaj to nie je také ľahké, ako sme si mysleli, ako sme chceli, ako sme to videli. Lebo to len prázdne konania sú – myšlienky, túžby, videnia, budúcnosť ... Opäť som podľahol melanchólii. ... ... ... Viem... ... naozaj viem, že nemôžeme byť spolu. Viem to! Viem to, tak ma už nedrž vo svojich oceľových okovách. Nasadil si mi železnú guľu na obe nohy. Prestaň! Pusť ma! Dosť! Tvár doškriabaná ruky modrasté slzy krvavé; čo dokázal s človekom urobiť ... ... človek!